Na úvod chcem povedať, že nie som ani novinár, ani lekár, ani právnik, som len obyčajný stredoškolsky vzdelaný človek, preto nehľadajte chyby či už v štylizácii, alebo v odborných veciach, ktorých sa týmto článkom dotknem.
Pôvodne som chcel iba poďakovať klinike CINRE, jej vedeniu, primárom, lekárom, sestričkám a celému personálu za ich profesionalitu, prístup k pacientom a ich rodinám, za to, že svojim konaním a správaním dokazujú, že byť lekárom nie je zamestnanie, ale povolanie. Keď ale v rozhlase počúvam ministerku zdravotníctva, že Kramáre sú výkladnou skriňou zdravotníctva, musím sa vyjadriť k jednej polici tejto skrine, neurochirurgii, s ktorou mám čerstvú osobnú skúsenosť.
V stredu 28. 8. 2019 o 9.35 mi bolo telefonicky oznámené, že v práci skolabovala manželka. Stihol som tam prísť ešte pred príchodom RZP. Bola v bezvedomí. Preberať sa začala až s príchodom sanitky. Po prvotných vyšetreniach bola prevezená na urgentný príjem neurológie Fakultnej nemocnice Trnava, kde diagnostikovali krvácanie do mozgu z prasknutej aneuryzmy (cievna výduť). Vrtuľníkom bola transportovaná okolo 12.00 na neurochirurgiu na Kramáre. V takýchto prípadoch pravdepodobne ide o čas. Z tohto omylu ma vyviedla neurochirurgia Kramáre, pretože o 18.00 ma informovali, že zákrok na zastavenie krvácania bude vykonaný v NÚSCH vo večerných hodinách. Manželku mi dali na chvíľu k telefónu. Plynule hovorila a hýbala nohami aj rukami. Odpovedala mi aj na otázky, kde čo nájdem. O 21.05 som sa dovolal na NÚSCH, kde bola prevezená. Dostal som informáciu, že za hodinu príde lekár, ktorý má zákrok vykonať. Či to bolo za hodinu, za dve či tri, neviem, však „čas tu nerozhoduje“.
Ráno (vo štvrtok) bola prevezená v umelom spánku a na pľúcnej ventilácii naspäť na neurochirurgiu s tým, že zákrok sa nevydaril, je nasadená liečba na ukľudnenie mozgu, ktorý je úplne zakrvácaný a situácia je veľmi, veľmi vážna. V pondelok (za štyri dni) pôjde na magnetickú rezonanciu.
V piatok ma službukonajúci lekár informoval, že krvácajúca aneuryzma sama strombotizovala a tým sa krvácanie samo zastavilo. Zostávajúca jedna aneuryzma bude ošetrená za dva, tri týždne. O magnetickej rezonancii v pondelok nevedel, dokonca sa divil, kto mi takúto informáciu dal. Domov som sa vracal v rozpakoch s dojmom, že manželku už odpísali.
Svetielko nádeje pre mňa svitlo, keď mi cestou domou pre mňa niekto vtedy ešte úplne cudzí okolo 17,00 hod zavolal, že v Petržalke je nová klinika CINRE, kde by vedeli manželke pomôcť okamžite. Prebehli aj konzultácie medzi lekármi kliniky a neurochirurgie. Potrebný bol však prevoz a môj súhlas so zmenou zdravotného poskytovateľa. Vtedy sa začal „boj“ o pacientku. Na jednej strane pomoc, na druhej neochota?, závisť?, ješitnosť? Neviem. Telefonicky som prevoz nevedel vybaviť, preto som sa musel osobne, za pomoci dcéry, švagra a švagrinej dostaviť na Kramáre. Neprajem nikomu ten pocit, ocitnúť sa o pol jedenástej večer pred zamknutou nemocnicou, v ktorej máte v umelom spánku a na pľúcnej ventilácii manželku, ktorá potrebuje okamžitý prevoz a telefón vám nikto nedvíha. Po rôznych peripetiách sme sa cez urgent dostali pred JIS-ku kde nás ošetrujúci lekár informoval, že pacientka nie je schopná žiadneho zákroku, jej stav je taký vážny, že prevoz nezvládne, a preto nie je možný atď. Nech sa obyčajný človek, laik ako ja, po takomto útoku na city rozhodne, keď výsledok je neistý. Po podpísaní prevzatia zodpovednosti za riziko pri prevoze sa tento uskutočnil v piatok o 23.45.
V klinike CINRE do hodiny po prevoze zorganizovali operačný tím a po vstupných vyšetreniach manželke ošetrili päť, opakujem päť aneuryziem. O výsledku zákroku sa nebolo treba informovať, lebo prvotnú informáciu mi telefonicky podal primár neurochirurgie a pri návštevách bez toho, aby som sa musel na niečo pýtať, chodili za mnou či už neurológ, anestéziológ, alebo službukonajúci lekár a podrobne ma informovali o priebehu liečby a aktuálnom stave.
Dnes, po cca šiestich týždňoch je manželka v dobrom zdravotnom stave. Je síce ešte slabá, chodí s podporou, ale zlepšenia sú také výrazné, že lekári uvažujú o domácom liečení.
Fikcia: Cyklista pri ceste vidí raneného, ktorý silno krváca. Zoskočí z bicykla, a aby nebol trestne stíhaný za neposkytnutie prvej pomoci, snaží sa mu krvácanie zastaviť. Nedarí sa mu to. Mohol by zavolať pomoc, ale aby neutrpelo jeho ego, neurobí to. Ide okolo ďalší cyklista, ktorý chce ranenému tak isto pomôcť, ale ten prvý mu rôznymi výhovorkami v tom bráni, i keď vie, že tento je lekár a má so sebou aj lekárničku. Je prvý cyklista trestne zodpovedný za neprivolanie prvej pomoci, keď on sám napriek tomu, že chcel, mu nedokázal pomôcť? Je trestne zodpovedný, keď pomoci bráni? V úvode som písal, nie som právnik.
Neviem prečo, ale akosi mi správanie prvého cyklistu z fikcie korešponduje so správaním vedenia neurochirurgie na Kramároch. Pani ministerke Kalavskej by som odporučil vo výkladnej skrini zdravotníctva upratať na polici neurochirurgia, prípadne tam niektoré exponáty vymeniť, lebo z počutia a dokonca aj z médií sa dozvedám, že môj prípad nie je ojedinelý.
Vrátim sa k meritu veci. Chcel som iba napísať verejné poďakovanie od manželky pre celú kliniku CINRE:
31.08. 2019 ste vrátili manželovi manželku, deťom matku, vnukovi babku, matke dcéru, sestre sestru, priateľom priateľku, kolegom kolegyňu, mne život. Ďakujem. Katarína Martinkovičová.
Stanislav Martinkovič