HOTLINE 24/7 PRE LEKÁROV
NEURO/ANGIO 0945 400 100 | KARDIO 0945 444 333
(ELEKTÍVNE 0917 818 808)
RECEPCIA PRE PACIENTOV 02/ 3230 2660
HOTLINE 24/7 PRE LEKÁROV NEURO/ANGIO 0945 400 100 | KARDIO 0945 444 333 (ELEKTÍVNE KARDIO 0917 818 808)
RECEPCIA PRE PACIENTOV02/ 3230 2660

Ako sa máš po operácii mozgu?

Ako sa máš po operácii mozgu?
cinre

Som tak uvazovala ci pisat, ci nepisat, alebo co.

Ale vacsina chce citat, kto nechce, nech necita.

Ked ma rano pripravovali na operaciu, dali mi lieky na riedenie krvi, antibiotika, potom pre mna prisiel mlady, pekny, vysoky, snedy muz s peknym usmevom. Prehodili sme vo vytahu par slov a potom, ked sme prisli pred saly, kde iny mlady muz na tabulu pisal zoznam ludi na operaciu, predstavil ma timu, usadil a odisiel.

O chvilocku ma zavolali na salu a kazali sa od pol pasa dole vyzliect a lahnut na uzucky, operacny stol. Napichli mi uz asi dvadsiatustvrtu kanylu, ani nemali kde, tak mam uz za ten tyzden a kvoli dvom zakrokom, dopichane ruky. Ale statocne som to zniesla. Ano, bolelo. Lebo ked sa vrtaju v uz dopichanych, modrofialovych rukach, aby nasli zilu…

Potom mi oznamili, ze budem citit ako mi ide teplo do ruky.

“A to ma uz idete uspať?”

” Ano”, odpoveda sestricka.

“A nezobudim sa pocas operacie?”

“Urcite nie”, zasmiala sa.

“No, dobre. A zobudim sa po operacii?”

” Urcite ano”, uz sa smiali obe.

“Dobre”. Obzerala som sa po sale, iba ked nejaky hluk okolo mna.

“Kludne si dospite anestezu, pani Inka”, ozval sa hlas osetrovatela. Vsetko som mala rozmazane, nevedela som, kde som.

“Ste na ARO”.

Takze vobec netusim, kolko casu preslo, vraj do dvoch hodin.

Napojena na EKG, tlakomer, ktory meral TK kazdu polhodinu, pulzny oximeter na prste, som lezala spolu s 3 dalsimi zenami na ARE. Sestricky pracovali ako vcielky. Uz som ziadnu anestezu nedospala. Nedalo sa. Bol tam ruch, svetlo, nesmela som sa hybat, lebo ranu na slabine, cez ktoru sa dostali do mozgu nesili, ale zatiahli specialnym plastovym opaskom na 6 hodin. Po tomto case ranu oslobodili, prelepili a este na 2 hodiny zatazili vreckom s pieskom. Ale nie 25 kilovym .

Po cely cas som len lezala na chrbte, dostavala infuzie, lieky, brali mi krv, moc mi stekal cez cievku do sacku vedla postele.

Ked prisla podvecer sestricka, ze mi ide urobit hygienu, len som vytrestila oci. Aku? No, tak kompletnu. Od roztiahnutia noh, vymasirovania chrbta, prezlecenia do cisteho, vratane perin, vsetko robila sestra. Hrozny pocit, ked sa citite byt ok a stara sa o vas niekto druhy. Na zuby som dostala jednorazovu kefku, pastu, nadobku na plutie a vodu v pohariku. Nejako tuho som si tie zubky umyvala, lebo ako som chcela vyplut z pusy vodu, asi som sa nechala uniesť, lebo namiesto do misticky, to vsetko preletelo ponad nu a svac na ciste pyzamo. Tak ma prezliekali zas. Ale odsmiali sme to vsetci.

Vedla mna pani, asi do 60r, lezala so zavedenou trachestomiou, bez pohybu, bez zvuku, ci reakcii. Od nej sa prakticky sestra ani nepohla. Fakt, len ked isla nieco vziat. Od rannej hygieny, starostlivost plynule prechadzala do podavania vyzivy, prebalovania, odsavania, merania teploty, podavania liekov, zhovarania sa, opat do hygieny, odsavania, podavania liekov a vyzivy, cvicenia s rehabilitacnou sestrou, az do vecernej hygieny, prezliekania, zmyvania vlasov… nebol ukon, ktory by sestricka panej nepopisala, hoci to bolo bez reakcie. Citlivy, laskavy, profesionalny pristup. Pocas mojho 24 h. pobytu na ARO, sa vystriedali 3 sluzby, ale nebol tam jeden neprijemny clovek.

Vlavo pri mne spinkala stara pani Klarika, hadam 80+. Nerozpravala, len obcas zakaslala, obcas sa dusila, alebo buvala. Starostlivost mala rovnaku, ako pani vpravo, okrem odsavania. Neustale sa s nou rozpravali, vysvetlovali, oslovovali ju menom, alebo “moja, zlatko” a pod.

Vedla pani Klariky lezala ina pani, cez 70+, po mrtvici, cula, nevedela sa dockat, kedy ju pustia do domova, kde zila, stale si chcela skladat tlakomer, lebo ju tlacil.

Posledny “arista” bol nesmierne priecny, zlostny pan, vykrikoval po madarsky, nadaval, zhadzoval si kyslik a potom krical “pomoc,umieram, zachrante ma”.

Sestricky si vsak s nim tak rychlo poradili, boli take skvele, ze pan im potom “zobal z ruky” A pocuval na slovo.

K pani s tracheo prisla navsteva. Mlady, pekny muz s mladou zenou.

“Maminka, mami. Pozri, to som ja. Zmurkni. Vcera si ma aspon vnimala. Maminka…”

Neustale ju hladili.

A mne tiekli slzy a cely cas som uvazovala, bez toho, aby som sa chcela ruhat, ci by som takto chcela zostat. Je jedno, ci nevladna, s tracheo, alebo starucka a dementna. Odkazana na pomoc inych.

“Dobry vecer pani Skropekova, ja som vas osetrovatel a ideme sa poumyvat”.

Z myslienok ma vytrhol mlady muz, cely v modrom.

Hladim na neho ako puk. Rano pred operaciou som sa kupala, uz ma obriadili, teraz zas?!

“A to ma idete vy umyť?” Sa ho pytam.

Hodil taky previnily pohlad, ze ano. Ale ze ak mam problem, posle teda zenu. Tak som mu povedala, ze to nie je nic osobne, ale poprosim zenu.

“Ritkou sa mi otocte, taaaak, dooobre, teraz sa dajte na chrbatik, taaaak, nozky roztiahnite, joooj moja, viaaaaac, eeeste, eeeste, taaak, dooobre, hoootovo moja zlataaaa, sikovnaaaa ste, teraz natrieme chrbatik, otocte sa eeeste, taaak, to vas bude chladit, ponatierame, taaaak…”.

A ja cely cas hladela neosobne kade tade.

Ci robite manazera, riaditela, ci upratovacku, ci ste chlap, ci zena, ked vam na ARE povedia, otocte sa mi ritkou, tak sa tou ritkou otocite.

A budte radi, ze to mozete urobit sami.

Tak asi tolko k tomu, ako sa mam. Sama modrina, rez boli, vazna operacia za mnou, dva krat prerezana tepna na slabine, bolo mi zle z kontrastnej latky, slaba ako mucha. Dalsia operacia na mozgu ma este caka. Tak asi o 2,3 mesiace.

Ale zijem. Dycham. Deti ma bezvladnu nemusia chodit pozerat do nemocnice. Po 24 hodinach som mohla vstat a odplizit sa po svojich do sprchy a umyt si ritku sama.

Vzdy je to len o pohlade na to, co sa nam deje. Hlavne vela pokory a byt vdacny.

A vtedy zistíte, ze sa mate vlastne dobre.

Tak ako aj ja.

Lebo teraz vam tu vlastne mozem tukat co len chcem. Ziva.

A na zaver: vzdavam uctu kazdej praci, robenej s laskou. A jednu z nich som tak trochu spoznala teraz. Dakujem za uzasnu starostlivost krasnym ludom z kliniky CINRE v Bratislave, kde mi okamzite reagoval na email sam p. primar MUDr. Vulev (nie je zvlastne, ze niekde vam stihne za par hodin reagovat sam primar a clovek co je pri vacsine operacii a inde vam ani len telefon nikto nezdviha? ) staralo sa o mna kopec zien a muzov z ARO, ale aj z neurologickeho a neurochirurgickeho oddelenia. Dakujem a prajem najma zdravie kazdemu zdravotnikovi, ktory je tu pre chorych ľudí a robí svoju pracu rad .​

Ingrid Š.